Pridajte k obľúbeným
Duchovný profil brata Eugena Lukáča
zostavaný
na základe jeho vytlačených štúdií.
Po 50-ročnej kňažskej službe, po 25 ročnej službe v našom senioráte odchádza do výslužby z pomedzi nás kňaz svojrázny, majúci vyhranenú dochovnú tvár, ktorému sa šťastne podarilo zjednotiť v sebe ducha lutheránskej pravovernosti s dôrazom na čisté učenie a ducha pietizmu s dôrazom na osobnú zbožnosť a posvätenie.
Učinkoval v malomestskom prostredí evanjelického Brezna, v dedinskom
prostredí Hornej Mičinej a Ábelovej so stopami pôsobenia Andreja Sládkoviča
a Timravy, v americkom veľkomestskom prostredí Detroitu s rozmanitosťou
nábožensko-cirkevných prúdov, v Novom Klenovci uprostred pracovitých,
chudobných, ale zbožných Slovákov presídlených na Podkarpatskú Rus
a napokon v Komárne, na pomedzí Slovensko-Maďarskom, uprostred
presídlených Slovákov hlavne zo strediska dolnozemského evanjelictva z Békešskej
Čaby. Všetky tieto miesta s prostredím i s ľudmi pomáhali
formovať jeho zvláštnu, nenapodobniteľnú kňažskú osobnosť. K jeho
charakteristike nech poslúžia citáty z jeho napísaných prác,
menovite z dogmaticko-apologetickej práce „Viera, nádej, láska“ z r.1941, ďalej z jeho článkov
roztrúsených po Cirkevných
listoch a z traktátov,
ktoré redigoval a vydával v Lučenci po 2. svetovej vojne ako
predseda modlitebného kruhu evanjelických farárov.
To, čo charakterizuje nášho jubilanta, je jeho úcta k Písmu
Svätému. V spomínanej apologetickej práci píše: „Naša
evanjelická cirkev vyznáva, že Písmo Sv. je Božím Slovom od začiatku
až do konca. Toto nie je len nejakým dogmatickým výrokom, ale
svedectvom samého Boha. Písmo Sv. nevzniklo z vôle prorokov a apoštolov,
ani nie náhodile. Boží mužovia písali ho na rozkaz Boží, osvietení
Duchom Svätým. Boh si sám vzal do ochrany svoje slovo, aby mohlo byť
na pomoci ku spaseniu ľudstva až do skonania světa. Svet pominie, ale
slovo Božie zostane na veky. Kristus Ježiš je stelesneným slovom, spísaným
Božím slovom je Biblia. Písmo sväté i keď je v ľudskej reči písané,
je Božie slovo …. Keby sme neuznávali, že Písmo sv. je inšpirované
Duchom Božím, tak by bolo len ľudským dielom a malo by len takú
autoritu, ako iné knihy…..Predivná kniha je Biblia! Po všetky veky
bude mať svoj zvláštny význam. Toľko múdrosti je v nej, že ju
ani tí najučenejší nie sú v stave z nej vyvážiť a predsa
je zrozumiteľná i tomu neučenému človekovi…“
Ako pilný čitateľ Písma sv. a horlivý jeho vykladač a kazateľ
položil dôraz vo svojej činnosti na z n o v u z r o
d e n i e a
o b r á t e n i e. V jednom z jeho traktátov píše:
„Pod znovuzrodením Pán rozumel
nový život, pochádzajúci z pravej, spasiteľnej viery….Každý
kto verí v Pána Ježiša Krista, je znovuzrodený.Spasiteľná
viera však nie je len púhym uverením všetkého toho, čo je v Biblii o Pánu Ježišovi napísané. Viera je uverením toho, čo sa stalo na Golgote kvôli nám, ale súčasne aj aplikovaním celého faktu pre seba, následkom čoho viera sa stáva obrocujúcou silou, ktorá tvorí, obživuje a vyvoláva požehnané zmeny pri nás….Znovuzrodený človek je šťastným novým stvorením. Znovuzrodenie, obrátenie je dielom Ducha Božieho. Kto už prešiel takouto zmenou, s vďačným srdcom oslavuje za to milostivého Boha, bdie nad sebou, aby ničím nezarmucoval viacej Ducha Božieho, pracuje verne na svojom posvätení a při tom s radosťou šíri kráľovstvo Božie, modlí sa za jeho vzrast, pomáha hynúcim dušiam, pripomína každému potrbu pokánia a volá ku Kristu.“
Znovuzrodený, obrátený človek je posväcovaný Duchom Svätým
k pobožnému životu. Brat Lukáč neprestáva volať, napomínať
k pravej pobožnosti vo svojich prácach i celej činnosti. Píše na
jednom mieste: „Z viery
vyviera pobožnosť a tá je potrebná u kresťanov! Kde jej niet, tam
niet ani skutočnej spasiteľnej viery. A keď niekto tvrdí, že je kresťanom
a bezbožne žije, do zlého svetla stavia kresťanstvo v poslednom
rade potupa padá na Krista Ježiša. Kresťania majú byť pobožnými
nie len preto, aby dokázali, že sú dietkami Božími, že sú novým
stvorením, ale aby tou pobožnosťou dali aj iným i príklad i
povzbudenie k pobožnosti a tým všetkým samému Bohu česť.“
Pobožnosť však majú kresťania dokazovať vo svete uprostred spoločnosti.
Veď sú a majú byť soľou zeme. V jednom traktáte o tom píše:
„Kresťania ako soľ zeme
patria do spoločnosti ľudskej. Ich pobožnosť čo do poslania stratila
by na hodnote, keby sa na spôsob mníchov utiahli od hriešneho sveta a
niekde v zátiší rozjímali o Božích pravdách, modlili sa a
spievali na svojich spolublížnych…“
Brat Lukáč sa usiloval zdôrazňovať optimistický charakter
pravej kresťanskej zbožnosti. V kapitole „Nádej a radosť
kresťana“ vo svojej apologicko-dogmatickej práci píše: „Niet
väčšieho šťastia, jako cítiť sa v ochrane Božej a vedieť, že
Boh má starosť o človeka. Takéto vedomie blaží a poskytuje veriacemu
kresťanovi nesmiernu radosť. Byť nábožným neznamená byť smutným a
zroneným, stále zapierať seba samého, naopak, vždy sa tešiť a
radovať…Evanjelici potrebujú viac jasu a menej čiernych farieb.
Smutne by vyzeralo s cirkvou, keby farári nemali nádeje, tým by
vydávali svedectvo, že nepoznajú Boha a že neveria úprimne v Neho.
Boh ani nepoužíva za svoje nástroje znechutených, dešperátnych služobníkov,
pesimistov. Aká by to bola reklama pre kresťanstvo? Kresťanské náboženstvo
predsa prináša pokoj, radosť a šťastie. Nikdy som nepočul a nečítal
o tom, že by do neba iba s kyslou tvárou bolo možné vojsť!“
Na inom mieste hovorí: „Svojou
vierou, svojim dúfaním v Boha, svojim optimistickým svetonázorom
dodávajú aj iným chuť k životu, svojou pokorou, láskou, úprimnosťou
a trpezlivosťou aj iným chuť k životu, svojou pokorou, láskou,
úprimnosťou a tpezlivosťou prekážajú šíreniu zla, radostnejším
robia život a dopomáhajú ku šťastiu“.
V církvi našej, ktorá má demokratické zriadenie a zdôrazňuje sa požiadavka všeobecného kňažstva, predsa vždy veľmi dôležitú úlohu hrali „riadne povolaní Slova Božieho kazatelia“. Brat Lukáč horlil počas svojho života za pravé kňažstvo na teologickej, náboženskej a duchovnej úrovni.
Profil evanjelického kňaza rieši r.1935 v C.L. takto: „Vysvätením
kňaz nie je ešte celkom kňazom, služobníkom Božím; ku vysväteniu,
k tomu verejnoprávnemu vyhláseniu za kňaza má sa ešte niečo
pridružiť. To dobrovoľné, úprimné, ochotné, vďačné zasvätenie
sa Bohu, bezpodmienečná poslušnosť naproti Bohu…A ešte niečo sa má
pridružiť ku vysväteniu! To, čo je vlastne okrem Božej pomoci
podmienkou a zárukou zdarného, požehnaného učinkovania nielen obyčajná,
ale svrchovaná pobožnosť u kňaza, posvätenie. Len obrátený,
veriaci, posvätený kresťan-kňaz vie a bude svedčiť a zanechá po
sebe hlboké stopy. Tak pozorujem, že tá najeminentnejšia požiadavka,
aby farár bol nielen veriacim, ale i posväteným kresťanom, nie je prízvukovaná.
Nie bystrý um, vysoká postava, dobrý hlas, teologické vedomosti sú
hlavné u kňaza, ale pobožnosť…Nič tak nebije do očí, ako keď farár
reprezentant a hlásateľ pobožnosti nie je vôbec pobožný. Možno
povedať, že kráľovstvu Božiemu dosiaľ viacej škodili nepobožní,
ľahostajní, neposvätení farári, ako všetci neveriaci,svetáci, teda
nepriatelia církvi pospolu.“ … „Keď je farár obráteným,
veriacim, posväteným kresťanom, mužom Božím, vznešené a ťažké
povolanie svoje plniť bude zdarne, Boh sa prizná k jeho práci,
jeho nepriatelia nebudú mať mu čo vytýkať, ľud sa k nemu s dôverou
privinie. Je to ideálom či aj možnosťou? Aj ideálom, aj možnosťou,
aj povinnosťou aby sme takí boli!“
Kňaz koná posolstvo na mieste Božom a to v kázni Slova Božieho.
Brat Lukáč horlil za dôstojnú a účinnú zvesť Božieho Slova. V článku
Príprava ku kázniam r.1937 ako Ábelovský kňaz napísal: „Keď
vystupujeme na kazateľnu, predsa nejdeme si tam len zarečniť tebárs aj
v záujme kresťanského svetonázoru, ale ideme zvestovať Slovo Božie,
evanjelium, ktoré je mocou Božou na spasenie veriacich. Kázeň, nakoľko
je zvesťou Slova Božieho, je prostriedkom milosti Božej, je posolstvom
Božím. Z takého ponímania je jasné, že v príprave na kázne
nesmieme sa spoliehať len na svoje schopnosti, na svoju školenosť, na
vzory, knihy, ale predovšetkým na pomoc Ducha svätého, aby to, čo
poviem, malo pečať Božiu. Ako to dosiahnúť? Skrze modlitbu. .. Príprava
naša musí byť veľmi svedomitá. Poslucháči sú pracovití ľudia, očakávajú
prácu aj od farára, chcú vidieť výsledok týždennej práce. Dlhé kázne
sú dôkazom nepripravenosti…O čom kázať? Témat je nespočetné množstvo.
Len ten nevie, čo má kázať, kto nenavštevuje rodiny, bez
duchovnopastierskej diagnozy pravdaže nevie predpisovať lieky a ani ten,
kto len vtedy chytá do rúk Písmo Sv., keď už treba kázať a nečíta
ho pre svoju vlastnú útechu, pre svoj vlastný duchovný vzrast…Účinlivá
bude každá kázeň, ktorá je svedectvom kazateľa…Večným predmetom
našich kázni má byť Pán Ježiš Kristus, ten ukrižovaný…Kázňou
Slova Božieho má byť privedený poslucháč k pokániu, k viere,
k spaseniu. Slovo Božie vtedy vykoná pri poslucháčoch k čomu
je určené, keď bude čistotne a úprimne kázané…“
Nepoznám v súčasnej dobe v našej církvi kňaza, ktorý by viacej zdôrazňoval dôležitosť modlitby u veriacich i u kňazov. Horlil za „Modlitebné bratstvo“ evanjelických kňazov. K jeho ustanoveniu došlo r.1936. Bolo založené na základe metodistických a pietistických vplyvov z poza oceána. Členovia sa mali modliť pravidelne a to vždy v sobotu večer o 8 hod. za dary Ducha Svätého, za rozvlaženie, za rozkvet kráľovstva Božieho, za obrátenie hriešnikov. Členovia modlitebného bratstva chceli pestovať modlitebné spoločenstvo – ako je to uvedené v januárovom traktáte z r.1947, ktoré nie je „nijakým mystickým blúznením, rojčením, alebo duchovným športom, lež pokorným podnikaním opierajúcim sa o jasné zasľubenie Božie.“ Podmienkou prijatia do bratstva bola viera v Pána Ježiša Krista a snaha žiť životom modlitebným a posväteným odovzdávajúc sa Pánovi….
Modlitebné bratstvo vydávalo v rokoch 1947 – 1949 traktáty
a brožúrky a malo pravidelných modlitebníkov, ktorých modlitby iste bývali
vyslyšané.
O modlitbe v traktáte č.4 z roku 1947 medzi iným napísal:
„Modlitba je jedinečné a obrovské právo dietok Božích. Veľkú
možnosť vložil nám Pán do rúk svojím zasľúbením. Dáva nám k dispozícii
svoju lásku, ochotu, všemohúcnosť. Hĺbiac sa takto do Božieho slova
o modlitbe, vidíme, aká nevysloviteľne veľká zodpovednosť spočíva
na veriacich kresťanoch. Na ich volanie by mohol Boh spôsobiť obrovské
a predivné zmeny na zemi… Akákoľvek horlivá činnosť církvi, ak sa
pri tom nepraktizuje modlenie podľa Božieho slova, je daromnou námahou.
V nás niet obživujúcej moci, tá je len u Boha… My máme a
smieme len prosiť a Pán osvieti, posvätí a zachráni tie duše a spasí,
veď za ne umrel a z mŕtvych vstal!“
V povojnových rokoch sa v našej církvi ukázala
potreba evanjelizácie. Najhorlivejším propagátorom myšlienky a
evanjelizátorom bol práve náš brat Lukáč. Evanjelizáciu definuje v článku
v C.L. z r.1951 takto: „Evanjelizácia
na rozdiel od zvyčajnej, normálnej a pravidelnej činnosti cirkevnej je
mimoriadnou a v intenzívnej miere na záchranu duší konanou akciou
církvi, ktorá záleží v tom, že na riadnych a mimoriadnych službách
Božích a zhromaždeniach kvôli tomu zvolaných s úprimnou láskou
a so zvláštnou horlivosťou zvestujeme radostné posolstvo o milosti Božej
v Kristu Ježiši, roznášame ho i do domácností a podávame podľa
možností všetkým, ktorí bez spasiteľných známostí žijú, aby tak
mnohým, ba každému bola poskytnutá príležitosť k pokániu, k uvereniu,
k dosiahnutiu spasenia, detinstva Božieho, pokoja, šťastia a večného
života … Evanjelizovať prikázal Kristus Pán… Sme bohabojní a
milujeme Pána Boha. Našou túžbou je, aby Božie meno bolo posvätené
na zemi, preto sa dovolávame evanjelizácie. Sme kresťania a milujeme
svojich blížnych. Žičíme im skutočného šťastia a kedže sme
presvedčení o tom, že ho dosiahnuť možno skrze vieru v Ježiša
Krista, preto sa dovolávame evanjelizácie….Kresťania musia
evanjelizovať. Láska Kristova, ktorú spoznali a okúsili, núti ich k tomu…“
Je toho mnoho, čo brat Lukáč napísal a čo by bolo hodné
citovať. Nech tieto omrvinky nám ho priblížia a nech nám povedia, že
sme mali v ňom horlivého a svedomitého Božieho služobníka
S úctou,
Bohuslav Lukáč
 
|